Posts Tagged ‘únava’

PostHeaderIcon Všetky sny sa zabúdajú a včerajšok bol asi len sen

Len sedieť vo vani. Pozerať na stenu, dokiaľ voda nevychladne. Napustiť novú, horúcu vodu, ponoriť sa do nej a otvoriť oči. A pozerať, kým sa nebudeš musieť nadýchnuť.
Pomáha to, ver mi. Iba vo vode som schopná myslieť na nič. Zobrať metlu a vymiesť všetok prach z myšlienok, pomaličky ich roztriediť a metodicky ich poukladať do šuflíkov. A šuflíky pooznačovať novými, jasnými štítkami.
Včera som si vypláchla hlavu. Veľmi, veľmi dôkladne. Bolelo to. Nezaobišlo sa to bez solenia a dopĺňania vody vo vani. Prechladla som, dnes celý deň kýcham. Ale bolo to úžasné.

Ten pocit čistoty. Ako keď som minule prišla z tábora. Skoro tri hodiny som sa sprchovala, mydlila a lúhovala v horúcej vode. Nechávala som stekať penu z vlasov po chrbte a kvapkať ju po molekulách na dno vane. Ale to teraz nieje dôležité.

Dôležité je to, že som včera mala zasa na chvíľu pocit, že viem, čo chcem. Včera, na chvíľu, sloveso mať v minulom čase. To znamená, že dnes už zasa neviem. A nemôžem si ani spomenúť, o čom som vlastne včera rozmýšľala. Mám pocit, že to bol vlastne len sen, o ktorom som si (ako aj o všetkých ostatných) myslela, že ho nezabudnem, a aj tak som ho zabudla. Lebo všetky sny sa zabúdajú. Okrem nočných mor.

PostHeaderIcon Statočná? Snáď…

Je ti nanič. Bolí ťa hlava, brucho, chrbát… Srdí ťa, že si nenechala Erika, aby ti popukal chrbticu, srdí ťa, že si nechceš ničiť zdravie a dať si tabletku, srdí ťa, že nemôžeš byť s Ním, lebo je chorý…

V mysli kričíš jednu nadávku za druhou, ale navonok sa usmievaš, si milá ku všetkým okolo. Smeješ sa a debatuješ o zaujímavých veciach.

Nenecháš nikoho, aby videl, ako zle ti v skutočnosti je. Nedokážeš to. Nechceš si nechať pomôcť, potrebuješ si dokázať, že si žena a ako žena zvládneš vydržať všetku tú bolesť a hnev.

Začína ti byť naozaj zle, tak len pozeráš krasokorčuľovanie, chvíľu žehlíš a potom si ešte pozrieš Matrix.

Máš chuť niekam utiecť a vykričať sa z toho, čo ti je. K fyzickej bolesti sa pridala ešte psychická. Zúriš, smútiš, dusíš sa vlastnými pocitmi, i keď ich nevieš pomenovať.

Dáš si sprchu, umyješ si vlasy, oholíš nohy, ale to, v čo si dúfala, sa nestalo. Bolesť sa neodplavila spolu so špinou. A neodplavili sa ani pocity. Ale ty sa ďalej usmievaš a tváriš sa, že je všetko super. Sadneš k počítaču s túhou sa z toho celého vypísať, ale ani to sa ti nepodarí, len sa z bolesti stáva apatia, objektívna odtrhnutosť od všetkého, čo sa v tebe deje. Robíš si vlastný psychologický profil, dopĺňaš doňho ďalšie dáta.

Si ako počítač.

A vieš, že akonáhle si ľahneš do postele, nastavíš budík a zhasneš, vrátia sa do teba všetky bolesti a zlosť. A ty zažiješ ďalšiu rozzúrenú noc bezo snov. A ráno sa budeš zasa usmievať a predstierať, že ti je výborne a všetko je oukej. Pretože si aká si.

PostHeaderIcon Opožděná, tělem vynucená hybernace a vztek

Mám chuť někoho zabít,  jsem unavená, nervní a blíží se víkend.  Tedy, on se neblíží, on už buší do dveří, což znamená, že budu dva dny napospas rodičům a BRATROVI!!!  Jednoduše, mé vyhlídky nejsou příliš růžové. Pokud totiž nebudu muset uklízet, budu si muset hrát s bratrem, tudíž je naděje na smrt vyčerpáním (a to jak psychickým, tak fyzickým)je až 95,84%! A díky tomu, co právě udělal můj táta, mám ještě větší chuť vraždit.

A k té vynucené hybernaci: skoro vůbec nespím, takže jsem přes den unavená a frustrovaná. Dost na ho–o

Rubriky