Archive for the ‘Úvahy’ Category
Psala bych… Psala bych až bych brečela….
… Ale není o čem…
A to mě štve. Štve mě to stejně jako spousta dalších věcí na tomhle dni. Třeba to, že nemůžu najít žádnou inteligentní taneční školu. Nebo to, že zítra píšeme dva testy a já se kompletně vykašlala na učení. Protože se mi prostě nechtělo. Jsem děsná. A štvu sama sebe, protože nevím co chci.
Neříkejte mi, že je to v mém věku normální. Já tohle dobře vím. Ale stejně mě to sejří. Prostě se chci v sobě vyznat. Nebaví mě, když jsem zmatená, nešťastná, zpruzená…. Nebaví mě to, že by se to dalo celé nazvat jedním slovem, ale já to tak prostě nazvat nechci. A tady to máte, nechci si něco přiznat. A to mě taky štve. Já prostě nechci bejt puberťačka, ktertou všechno sere, nevyzná se v sobě, neumí si některý věci přiznat a občas by chtěla utéct někam hrozně, hrozně daleko…
Chci prostě být stejná jako před půl rokem, bez jediného problému se vztahy se spolužáky, sama se sebou a bez jediné starosti s kluky…Jenomže to nejde a já jsem vlastně ráda, že je to jak to je. Protože to tak prostě být má a šmitec. Šlus. Finito.
DOHÁJE.
Posted in 
Možná neumím být sobecká….
Možná nedokážu nepomoct někomu, když vidím, že pomoc potřebuje… Možná nedokážu překousnout, když moji pomoc odmítne… Možná nedokážu někomu schválně ublížit…
Možná opravdu jsem taková. A možná je to dobře. Nebo možná ne. Já nevím. Možná jsem právě ublížila někomu, na kom mi opravdu hrozně moc záleží. A možná si to jenom namlouvám a ve skutečnosti je to všechno úplně jinak…
Mám krizi identity. Takže mě neberte příliš vážně. Klidně mě berte jenom jako puberťačku, která neví co chce a jednoduše se potřebuje najít a zařadit.
Existuje len to, v čo aspoň niekto verí
Takže existujú všetci bohovia, hrdinovia, svety, mimozemšťania, Zem vznikla zároveň pri Veľkom tresku a pri stvorení sveta Bohom….
Ja verím v lásku, hudbu a silu slov. A mnohokrát som videla, že tie tri veci naozaj existujú.
Láska… Je vidno skoro všade. A nehovorím len o láske medzi mužom a ženou. Láskou myslím aj materinskú, súrodeneckú, vlasteneckú… A v konečnom dôsledku aj tú platonickú….
Hudba… Vlastne akákoľvek. Nech je to opera, klasická hudba, ľudové pesničky alebo aj najmodernejší rock, metal, hip-hop či rap… Nie všetky druhy hudby sa mi páčia, ale všetky si zaslúžia, aby ich niekto počúval. Pretože všetky piesne niečo vyjadrujú. Občas nie formu, ktorá sa nám páči, alebo ktorej dokonale rozumieme, ale každý tón nám má niečo povedať.
To je dôvod, prečo počúvam Elán, Tokio Hotel, Horkýže Slýže, Xindl X, Vanessu Mae aj Mozarta a iných starých majstrov. Jednoducho som zistila, že títo umelci vyjadrujú vo svojich dielach občas to isté, ale každý po svojom.
Sila slov… Slovo vie občas ublížiť viac, ako by človek čakal. Je to tím, že o sebe nevieme všetci navzájom všetko. A tak keď poviem, že nenávidím soboty, a pritom ich milujem, tak sa na mňa dosť veľa ľudí bude pozerať štýlom “O čom to dokelu točí?”, ale dvaja či traja sa budú rehotať spolu so mnou, pretože budú vedieť, o čo ide.
Viera v silu slov je jedným z dôvodov, pre ktoré píšem básne, poviedky, úvahy…. A je vlastne aj najušľachtilejší, pretože ostatné príčiny sú “Jednoducho ma to baví a robím to rada.”
Slovami chcem povedať ľuďom svoj názor na vec, slová sú jeden z mála spôsobov, ktorými spolu ľudia dokážu komunikovať. Slová sú krásne, ale aj škaredé. Môžu povzbudiť a potešiť, ale aj ublížiť. Každé slovo má svoj zmysel, i keď si ich občas vykladáme zle… A preto všetkých, ktorí si toto prečítajú chcem vyzvať: Prosím, hovorte všetko do srdca a nepoužívajte prázdne fráze!
Msta
Msta. To slovo pálí jako kulka, která před chvílí prolétla papírovým terčem. Zatím jen papírovým, tím, který mě uvyká naslouchat výkřikům revolveru. Možná to bude trvat roky, než se připravím na své poslední výstřely. Možná i celý život…
Nevadí, já mám čas.
Nemám z nich strach. Budou dva, jeho a můj, a budou stejné jako tisíce jiných. A budou poslední.
Potom už nikdy neuslyším zaskřípění kohoutku při natáhnutí, ani duté klapnutí při výstřelu. Pak už mi nikdy rukou nepotřese zpětný ráz, pak už nikdy neucítím střelný prach….
Snad bych toho měla litovat, snad bych se neměla chtít vzdát toho, co mne naplňovalo po celý život. Ja však budu celou tu dobu střílet, budu se dlouhá léta moct nořit do ostrých slov básně, kterou pistole šeptá tak nahlas…
Možná pak budu ráda, že skončily ty bezesné noci, kdy jsem po půlnoci vyběhla do pustiny jen s revolverem v ruce a pokoušela se zjizvit měsíci poďobanou tvář ještě více….
Možná pak konečně budu moci usnout….
Nasledujem ťa, chápem… Odpusť
Necítim výčitky a nebojím sa, že by sa mohla vrátiť a pomstiť sa za ponúknutú pomoc. Síce také veci robila, možno ma dokonca nenávidela za priateľstvo, ktoré som jej dala. Ale to nevadí, pretože ja sa nemusím znížiť k schovávaniu môjho vnútra za jazvy a rany.
Jedna spomienka ma ale veľmi bolí. Jej telo v kaluži žiarivo červenej krvi. Prečo som ju musela nájsť práve ja? Kto to takto zariadil? Bojím sa, že sa mi ten obraz vráti v snoch a bude ma prenasledovať. A ten strach plodí smútok a pocit samoty, pretože v tomto som naozaj sama.
Jediný, kto mi môže pomôcť, je tá studená, ostrá, nepriateľská. Beriem ju do dlane a prezerám si ju. Odrazu vyzerá dôveryhodne a milo, a ja sa jej chcem zveriť.
“Neboj sa, povedz mi, čo ťa trápi, prečo každý večer tŕpneš od strachu, že sa vráti?” šepká podmanivo. Mám pocit, ako by mi sama viedla ruku, ako by sama hľadala miesto na zápästí.
Prepáč, dievča, že som ťa odsudzovala a chcela ti pomáhať. Teraz už chápem…
Čeština vs. Slovenčina…. Kto tu bude vládnuť?
Píšem po slovensky aj po česky, aj keď neovládam slovenskú gramatiku. Nikdy som sa ju neučila a ani sa mi do toho veľmi nechce. V škole sa učím tri jazyky a ďalší si pridávať nechcem.
Slovenka. Všetci vedia, že ňou som, nikdy som to netajila a som na to hrdá. Nehanbila som sa za to ani vtedy, keď som kvôli tomu v škole mala problémy. Teraz síce už niesu, no niekedy sa stretám s údivom, vraj to nieje poznať ani na reči ani na tom, o čom rozprávam. Nerozprávam stále o Slovensku, aj keď som v zásade vlastenka a zaujíma ma, čo sa deje v mojej rodnej krajine.
Po Česky rozprávam plynule, ale len vďaka tomu, že tu žijem od svojich troch rokov. Na Slovensko chodíme každé prázdniny, čo najčastejšie chceme byť u starkej a tak. Túto krajinu mám rada, mám rada Slovákov ktorí sú hrdí, že sú Slováci a chcem sa po doštudovaní presťahovať naspäť.
Slovensko je môj domov, nech budem kdekoľvek.
Sneží… a oni našli príbeh
Vločky snehu vytvorili na špinavom parapete obrazec. Možno je to číslo štyri, možno blesk, a možno dokonca pokrútený, pokrivený človek. Áno, možno je to obraz toho zradcu, toho krivého, nebezpečného mladíka, ktorý chcel byť v dvoch osobách naraz.
Ale možno nieje zlý, iba ho nikdy nikto nedokázal pochopiť, nikto mu nedal to, na čo má každý nárok, nikto ho nemal úprimne rád. A teraz, teraz si to vynahradzuje sám, snaží sa rozdávať to, čo nikdy nemohol dostať.
Chce byť ako ostatný, ale minulosť mu stále dáva pocit, že je menej dôležitý, menej potrebný ako ostatní ľudia, ostatné bytosti.
Ale aj tak ho niekto potrebuje, je to tá, ktorá rozdávanie priateľstva a lásky potrebuje k životu rovnako ako vzduch. Keď ho spoznala, nenávidela ho, liezol jej na nervy. Ale teraz sa to zmenilo. Každý pondelok je pre ňu dôležitejší ako čokoľvek na svete. Vtedy ho uvidí. Celý týždeň nežije pre nič iného, len pre pondelok, pre deň, ktorý väčšina jej priateľov nenávidí. Pretože ona ho musí vidieť a počuť, aj keď je niekedy hrubý, neohrabaný, chová sa podivne a hlúpo. Jej to nevadí.
Je pondelok. Znovu ho uvidí. A on ju tiež. Budú sa rozprávať, budú priatelia. To je viac ako čokoľvek iné, viac ako keby boli každý priateľ sám sebe.
Už dopadla prvá snehová vločka, prvý závan vetra jej rozhodil vlasy. Chytil ju za ruku, usmiala sa na neho. Sedeli na zastávke, v tme, zime a nepomenovatelnej veci, pocite, ktorý nikto nepozná, nikto o ňom nevie.
Vločky vytvorili na špinavom chodníku obrazec. Už to nieje číslo štyri, blesk, a a dokonca ani pokrútený, pokrivený človek. Nie, už to nieje obraz toho zradcu, toho krivého, nebezpečného mladíka, ktorý chcel byť v dvoch osobách naraz.
Je to obraz dvoch bytostí, protikladov, ľudí, ktorých spojila nenávisť a láska. Už to nieje mladík, ktorý sa stal dvomi osobnosťami v jednom tele, ani to nieje nešťastné, láskavé dievča. Je to jeden tvor, jedna silná osoba v dvoch telách, je to spojenie lásky a nenávisti, jediné zobrazenie, zosobnenie absolútnych protikladov.
Tags: