Safír, rubín, ametyst…

Archive for the ‘Úvahy’ Category

Je ti nanič. Bolí ťa hlava, brucho, chrbát… Srdí ťa, že si nenechala Erika, aby ti popukal chrbticu, srdí ťa, že si nechceš ničiť zdravie a dať si tabletku, srdí ťa, že nemôžeš byť s Ním, lebo je chorý…

V mysli kričíš jednu nadávku za druhou, ale navonok sa usmievaš, si milá ku všetkým okolo. Smeješ sa a debatuješ o zaujímavých veciach.

Nenecháš nikoho, aby videl, ako zle ti v skutočnosti je. Nedokážeš to. Nechceš si nechať pomôcť, potrebuješ si dokázať, že si žena a ako žena zvládneš vydržať všetku tú bolesť a hnev.

Začína ti byť naozaj zle, tak len pozeráš krasokorčuľovanie, chvíľu žehlíš a potom si ešte pozrieš Matrix.

Máš chuť niekam utiecť a vykričať sa z toho, čo ti je. K fyzickej bolesti sa pridala ešte psychická. Zúriš, smútiš, dusíš sa vlastnými pocitmi, i keď ich nevieš pomenovať.

Dáš si sprchu, umyješ si vlasy, oholíš nohy, ale to, v čo si dúfala, sa nestalo. Bolesť sa neodplavila spolu so špinou. A neodplavili sa ani pocity. Ale ty sa ďalej usmievaš a tváriš sa, že je všetko super. Sadneš k počítaču s túhou sa z toho celého vypísať, ale ani to sa ti nepodarí, len sa z bolesti stáva apatia, objektívna odtrhnutosť od všetkého, čo sa v tebe deje. Robíš si vlastný psychologický profil, dopĺňaš doňho ďalšie dáta.

Si ako počítač.

A vieš, že akonáhle si ľahneš do postele, nastavíš budík a zhasneš, vrátia sa do teba všetky bolesti a zlosť. A ty zažiješ ďalšiu rozzúrenú noc bezo snov. A ráno sa budeš zasa usmievať a predstierať, že ti je výborne a všetko je oukej. Pretože si aká si.

Ležím v posteli, počúvam hudbu a už asi tretí krát som sa zobudila. Lenže ja nechcem spať. Inokedy po spánku túžim a nezaspím, ale dnes nie. Dnes chcem byť hore a započúvavať sa znovu a znovu do nádherných tónov klavírnych a huslových skladieb, ktorých mená nepoznám…

Prečo? Neviem. Asi len preto, že proste chcem. Potrebujem to. Potrebujem vnímať tiché dotyky cudzích prstov na klavírnych klapkách. Potrebujem cítiť vôňu huslí, ktoré hrali pred mnohými dňami tak strašne ďaleko odo mňa…

Chcela by som vstať, obliecť sa a ísť do vedľajšieho mesta… Túlať sa v hmle a držať sa za ruky s človekom, na ktorom mi veľmi záleží… Lenže nemám síl. Nedokážem ani len si uvariť ďalší čaj. Nie som chorá. Iba proste nevládzem.

Som hrozne unavená, ale nechcem spať.  Jednoducho chcem robiť niečo aspoň trochu užitočné. Chcem vám týmto niečo povedať. Najlepšie je, že ani ja neviem čo. Možno to, že som zaľúbená. Možno to, že som hlúpa. Možno to, že som naivná. Možno to, že ma baví byť taká. Možno niečo celkom iné. Nemám potuchy.

Ani poletuchy, kým sa spýtaš.

Asi by som sa mala ponoriť do sveta snov. Mala by som sa poddať tomu nežnému chlapcovi menom spánok. Mala by som… Nerada robím veci, ktoré by som mala. Prečo? Len preto, aby som niečomu odporovala. Aby som sa správala aspoň trochu ako pubertiačka. Aby nemal právo mi hovoriť, že jednoducho nemôžem mať necelých pätnásť. Že tak, ako sa správam, sa dievčatá v mojom veku nesprávajú. Že som na svoj vek tak vyspelá, že si občas pripadá mladší.

Išiel sa prejsť so psom. Chcela by som ísť s ním, rozbehnúť sa do zahmlenej tmy, aby ma hľadal a aby sa o mňa bál. Aby sa mu uľavilo, keď by ma našiel. Ale musel by ma nájsť. Lebo ak by ma nenašiel, tak by som sa stratila už navždy, a to nechcem.

Chcem zostať v tomto svete, vo svete, ktorý poznám a viem sa v ňom pohybovať. Možno preto sa mi dnes nechce zaspať a nechať sa pobozkať snami. Možno aj preto, že moje pery patria niekomu inému. Pretože platí pravidlo “Čo je moje, to je tvoje.”

Áno, tá druhá verzia je tiež pekná, ale sem sa nehodí. Je príliš… vtipná? Asi. A aj tak ju sem dám, lebo chcem, aby sa vedelo, o čom a na čom sa zabávame. Takže: “Čo je tvoje, to je moje, a čo je moje, do toho ťa nič.”

Vždy sa na tom smeješ. Smeješ sa nákazlivým smiechom, keď sa smeješ ty, musím sa aj ja. Nedokážem odolať tomu krásnemu vedomiu, že sa smiem smiať s tebou, nie proti tebe a že ty sa tiež smeješ so mnou, nie proti mne.

Pretože proti mne sa už smialo možno až príliš veľa ľudí. Moja bývalá trieda. Niektorí ľudia v tábore. Niektorí na krúžkoch. Niektorí, ktorí so mnou chodia do školy. A ešte dosť veľa ďalších. Od niektorých to veľmi bolelo. Od niektorých nie, buď preto, že už som si zvykla, alebo preto, že sa smiali zároveň aj so mnou.

Nenávidím, keď niekto rýpe do mojich kamarátov. Totiž keď do nich rýpe hnusne. Preto som ho odkázala do patričných medzí. Nech kľudne ryje do mňa, ja som si za tie roky už zvykla a prestala sa brať tak vážne. Ale pretože viem, ako veľmi to môže bolieť, chcem ostatných chrániť. Občas aj proti ich vôli. Preto mi treba povedať “Ja sa viem o seba postarať sám.” Lebo inak vás všetkých rozmaznám a sama sa potom zrútim ako stavba z karát.

Takže takáto som. Dúfam, že si tento článok aspoň niekto prečíta. A keď nie, tak vlastne žiadna škoda. Aspoň som si precvičila písanie na klávesnici.

Dneska večer mám chuť bejt rebel. Chci se oblíct do černýho koženýho oblečení, pustit si deathmetal na plný pecky a poslat doprdele všechny, kterejm to bude vadit… Chci rozkopnout steelkou okno, vyběhnout do noci a posprejovat svoji starou základku… Chci poslat neoblíbené učitelce dopis ve znění “Ještě jednou mi dáš kouli a zmlátim tě, ty krávo!” Chci se zhulit, ožrat a pak si někoho úplně cizího přitáhnout domů… Ať maj naši taky nějakou srandu a ať si uvědoměj, že můžu bejt i taková…

Jenže to neudělám. Nemám na to dost velký koule. Mám moc ráda svý rodiče a nedokázala bych je takle stresovat. Mám moc ráda svýho kluka, kterej by se o mě bál. Proto nic takového nikdy neudělám… Protože jsem moc slušně vychovaná. Dík, tati. Dík, mami. Jsem ráda, že vás mám. Protože bez vás bych byla totálně v háji…

Doufám, že nikdy neudělám něco, čím bych vám ublížila….. Miluju vás oba i se všema chybama, se všema řečma, který beru jako buzeraci…. Vím, že mě chcete chránit… Doufám, že já vás budu moct jednou taky ochránit… Doufám, že vám ty starosti se mnou budu moct vrátit….

A teď jenom doufám, že budu mít koule aspoň na to, abych to uveřejnila…. Protože jinak jsem jenom plýtvala časem….

Dotkol sa ma. On. Ten, ktorého všetci poznajú, ale nikto o ňom nevie. Nič nepovedal, nič neurobil, len sa ma dotkol. Dotkol sa mojej tváre, môjho tela, mojej duše. A ja som zacítila niečo, čo som už dlho nezažila. Pravú, nefalšovanú radosť, tiché chvenie srdca, ktoré zrazu nevie čo s energiou. Radosť, ktorá sa v ničom nepodobá radosti, ktorú zažívam každý deň s kamarátmi. Pretože tá je len na chvíľu, potom sa na ňu zabudne, aby ju mohla nahradiť ďalšia z mnohých.

Radosť z jeho dotyku je iná. Krajšia a vzácnejšia. Je tak vzácna, že že som ju zažila prvýkrát pred viac ako štyrmi rokmi a znovu až teraz. Je tak neobvyklá, že som ju skoro nespoznala. Zmenila sa… Rovnako ako ja.

Dotkol sa ma už niekoľko krát. Každé ráno, keď sedím na tom ľadovom zábradlí a čakám na autobus, ktorým sa dostanem do školy. A dotýka sa ma nepretržito niekoľko nádherne dlhých a zároveň nespravodlivo krátkych chvíľ. A potom sa ma dotkne naposledy ten deň, silnejšie a dlhšie, aby mi dodal silu prežiť do ďalšieho rána, do ďalšej cesty do školy.

Som rada, že musím vstávať skôr a ešte takmer potme ísť na autobusovú zastávku. Väčšinou bežím, lebo musím stihnúť prísť na prestupnú stanicu dosť skoro, aby som stihla prípoj. A aby sa ma mohol znova dotknúť.

Možno tiež poznáte tie nežné, letmé dotyky z verejného miesta, kde sa stretávate každý deň a nemáte odvahu sa ani pozdraviť, lebo by si to niekto z vašich spoločníkov všimol. Sú krásne, vzácne a pritom všedné. A pomáhajú.

Dotyky úsmevu od niekoho, koho vôbec nepoznám, ale mám ho rada…

… Ale není o čem…

A to mě štve. Štve mě to stejně jako spousta dalších věcí na tomhle dni.  Třeba to, že nemůžu najít žádnou inteligentní taneční školu. Nebo to, že zítra píšeme dva testy a já se kompletně vykašlala na učení. Protože se mi prostě nechtělo. Jsem děsná. A štvu sama sebe, protože nevím co chci.

Neříkejte mi, že je to v mém věku normální. Já tohle dobře vím. Ale stejně mě to sejří. Prostě se chci v sobě vyznat. Nebaví mě, když jsem zmatená, nešťastná, zpruzená…. Nebaví mě to, že by se to dalo celé nazvat jedním slovem, ale já to tak prostě nazvat nechci. A tady to máte, nechci si něco přiznat. A to mě taky štve. Já prostě nechci bejt puberťačka, ktertou všechno sere, nevyzná se v sobě, neumí si některý věci přiznat a občas by chtěla utéct někam hrozně, hrozně daleko…

Chci prostě být stejná jako před půl rokem, bez jediného problému se vztahy se spolužáky, sama se sebou a bez jediné starosti s kluky…Jenomže to nejde a já jsem vlastně ráda, že je to jak to je. Protože to tak prostě být má a šmitec. Šlus. Finito.

DOHÁJE.

Možná nedokážu nepomoct někomu, když vidím, že pomoc potřebuje… Možná nedokážu překousnout, když moji pomoc odmítne… Možná nedokážu někomu schválně ublížit…

Možná opravdu jsem taková. A možná je to dobře. Nebo možná ne. Já nevím. Možná jsem právě ublížila někomu, na kom mi opravdu hrozně moc záleží. A možná si to  jenom namlouvám a ve skutečnosti je to všechno úplně jinak…

Mám krizi identity. Takže mě neberte příliš vážně. Klidně mě berte jenom jako puberťačku, která neví co chce a jednoduše se potřebuje najít a zařadit.

Takže existujú všetci bohovia, hrdinovia, svety, mimozemšťania, Zem vznikla zároveň pri Veľkom tresku a pri stvorení sveta Bohom….

Ja verím v lásku, hudbu a silu slov. A mnohokrát som videla, že tie tri veci naozaj existujú.

Láska… Je vidno skoro všade. A nehovorím len o láske medzi mužom a ženou. Láskou myslím aj materinskú, súrodeneckú, vlasteneckú… A v konečnom dôsledku aj tú platonickú….

Hudba… Vlastne akákoľvek. Nech je to opera, klasická hudba, ľudové pesničky alebo aj najmodernejší rock, metal, hip-hop či rap… Nie všetky druhy hudby sa mi páčia, ale všetky si zaslúžia, aby ich niekto počúval. Pretože všetky piesne niečo vyjadrujú. Občas nie formu, ktorá sa nám páči, alebo ktorej dokonale rozumieme, ale každý tón nám má niečo povedať.

To je dôvod, prečo počúvam Elán, Tokio Hotel, Horkýže Slýže, Xindl X, Vanessu Mae aj Mozarta a iných starých majstrov. Jednoducho som zistila, že títo umelci vyjadrujú vo svojich dielach občas to isté, ale každý po svojom.

Sila slov… Slovo vie občas ublížiť viac, ako by človek čakal. Je to tím, že o sebe nevieme všetci navzájom všetko. A tak keď poviem, že nenávidím soboty, a pritom ich milujem, tak sa na mňa dosť veľa ľudí bude pozerať štýlom “O čom to dokelu točí?”, ale dvaja či traja sa budú rehotať spolu so mnou, pretože budú vedieť, o čo ide.

Viera v silu slov je jedným z dôvodov, pre ktoré píšem básne, poviedky, úvahy…. A je vlastne aj najušľachtilejší, pretože ostatné príčiny sú “Jednoducho ma to baví a robím to rada.”

Slovami chcem povedať ľuďom svoj názor na vec, slová sú jeden z mála spôsobov, ktorými spolu ľudia dokážu komunikovať. Slová sú krásne, ale aj škaredé. Môžu povzbudiť a potešiť, ale aj ublížiť. Každé slovo má svoj zmysel, i keď si ich občas vykladáme zle… A preto všetkých, ktorí si toto prečítajú chcem vyzvať: Prosím, hovorte všetko do srdca a nepoužívajte prázdne fráze!

Msta. To slovo pálí jako kulka, která před chvílí prolétla papírovým terčem. Zatím jen papírovým, tím, který mě uvyká naslouchat výkřikům revolveru. Možná to bude trvat roky, než se připravím na své poslední výstřely. Možná i celý život…

Nevadí, já mám čas.

Nemám z nich strach. Budou dva, jeho a můj, a budou stejné jako tisíce jiných. A budou poslední.
Potom už nikdy neuslyším zaskřípění kohoutku při natáhnutí, ani duté klapnutí při výstřelu. Pak už mi nikdy rukou nepotřese zpětný ráz, pak už nikdy neucítím střelný prach….
Snad bych toho měla litovat, snad bych se neměla chtít vzdát toho, co mne naplňovalo po celý život. Ja však budu celou tu dobu střílet, budu se dlouhá léta moct nořit do ostrých slov básně, kterou pistole šeptá tak nahlas…
Možná pak budu ráda, že skončily ty bezesné noci, kdy jsem po půlnoci vyběhla do pustiny jen s revolverem v ruce a pokoušela se zjizvit měsíci poďobanou tvář ještě více….

Možná pak konečně budu moci usnout….

Píšem po slovensky aj po česky, aj keď neovládam slovenskú gramatiku. Nikdy som sa ju neučila a ani sa mi do toho veľmi nechce. V škole sa učím tri jazyky a ďalší si pridávať nechcem.

Slovenka. Všetci vedia, že ňou som, nikdy som to netajila a som na to hrdá. Nehanbila som sa za to ani vtedy, keď som kvôli tomu v škole mala problémy. Teraz síce už niesu, no niekedy sa stretám s údivom, vraj to nieje poznať ani na reči ani na tom, o čom rozprávam.  Nerozprávam stále o Slovensku, aj keď som v zásade vlastenka a zaujíma ma, čo sa deje v mojej rodnej krajine.

Po Česky rozprávam plynule, ale len vďaka tomu, že tu žijem od svojich troch rokov. Na Slovensko chodíme každé prázdniny, čo najčastejšie chceme byť u starkej a tak. Túto krajinu mám rada, mám rada Slovákov ktorí sú hrdí, že sú Slováci a chcem sa po doštudovaní presťahovať naspäť.

Slovensko je môj domov, nech budem kdekoľvek.