Archive for the ‘Dopisy… Komu vlastně?’ Category

PostHeaderIcon Kapka

Kapka. Čeho? Deště. Krve. Možná to byla jen slza. Jen slza? Možná spíš prostě slza. Kapka slané vody. Takových je v moři milion. Milion, miliarda, milimetr. Milimetr vlastního prostoru, který bych měla jen a jen pro sebe. Pro sebe, pro tebe, pro nás, abychom měli kde být a abychom už nebyli sami. Sami, spolu, a pořád stejně sami, každý jen se svou samotou.

Když stojíš uprostřed milionového davu a nikdo kolem tebe není. Říká se, že agarofobie a klaustrofobie jsou opačné. A já je mám obě a vždycky mám záchvat obou dvou najednou.

Právě teď jsem v tomhle pokoji sama, se sluchátky na učích a prsty dopadajícími na klávesnici. To by řekli ostatní. Já mám pocit, že tu je ještě někdo. Démon, který se jmenuje opuštěnost. I když bych ho mohla zahnat pár kroky do vedlejšího pokoje, k mamce, tátovi a bráchovi, tomu napůl rozmazlenému frackovi a napůl slušnému, hodném maminčnu mazánkovi.

Mohla bych se s nimi bavit, nechat je vyzvídat, jestli mám nějaký nový objev, pomoct mámě s vařením a od táty si nechat vysvětlit nějakou zajímavou fyziku. Jenže já tak nějak nechci.

Proč? Proto. Protože tohle jsou oni, ne já.

A kdo jsem já? Nikdo. A přece bytost, která do tohohle bizardního světa jaksi patří a něco v něm má změnit.


PostHeaderIcon Všetky sny sa zabúdajú a včerajšok bol asi len sen

Len sedieť vo vani. Pozerať na stenu, dokiaľ voda nevychladne. Napustiť novú, horúcu vodu, ponoriť sa do nej a otvoriť oči. A pozerať, kým sa nebudeš musieť nadýchnuť.
Pomáha to, ver mi. Iba vo vode som schopná myslieť na nič. Zobrať metlu a vymiesť všetok prach z myšlienok, pomaličky ich roztriediť a metodicky ich poukladať do šuflíkov. A šuflíky pooznačovať novými, jasnými štítkami.
Včera som si vypláchla hlavu. Veľmi, veľmi dôkladne. Bolelo to. Nezaobišlo sa to bez solenia a dopĺňania vody vo vani. Prechladla som, dnes celý deň kýcham. Ale bolo to úžasné.

Ten pocit čistoty. Ako keď som minule prišla z tábora. Skoro tri hodiny som sa sprchovala, mydlila a lúhovala v horúcej vode. Nechávala som stekať penu z vlasov po chrbte a kvapkať ju po molekulách na dno vane. Ale to teraz nieje dôležité.

Dôležité je to, že som včera mala zasa na chvíľu pocit, že viem, čo chcem. Včera, na chvíľu, sloveso mať v minulom čase. To znamená, že dnes už zasa neviem. A nemôžem si ani spomenúť, o čom som vlastne včera rozmýšľala. Mám pocit, že to bol vlastne len sen, o ktorom som si (ako aj o všetkých ostatných) myslela, že ho nezabudnem, a aj tak som ho zabudla. Lebo všetky sny sa zabúdajú. Okrem nočných mor.

PostHeaderIcon Čo to robíš?

Čo sa to deje? Vravíš “Nech toho.” A ja cítim niečo zvláštne. A dúfam, že som sa do teba nezaľúbila.

Mám predsa niekoho iného.

A ty si cynik, ktorý nechce city.

A už vôbec nie ak by sa mali týkať mňa, dievčaťa, ktoré si si zvolil za “terapeutku”. I keď ňou nikdy byť nechcela.

Možno je to tou hudbou. Tím, že si púšťam klavírne skladby s menami ako “Love me.” Snáď. Lebo keby som sa do teba zamilovala, bolo by to zlé.

Teda dobré, ale zlé. Lebo si cynik, ktorí nechce city. Nemôžem si dovoliť k tebe niečo cítiť. Som tvoja pätnásťročná terapeutka.

PostHeaderIcon Nie, neprestanem

Neprestanem. Jednoducho nie. A nedám it ani najavo, ako veľmi ma ničíš. Ale ja prosto neprestanem. Neprestanem sa ti snažiť pomôcť, neprestanem ťa ťahať zo sračiek, neprestanem sa pokúšať vyriešiť s tebou tvoje problémy. Nikdy, nikdy, nikdy ti nepoviem, že si debil a že sa vôbec nesnažíš, aby sa to vyriešilo. A ani sa na teba nevykašľem, lebo nechcem pribudnúť na zoznam ľudí, ktorí nad tebou zlomili palicu.

Len som sa dostala do situácie, v ktorej som byť nikdy nechcela. Riešim s tebou tvoju najlepšiu kamarátku, ktorú vôbec nepoznám a donedávna som ani nevedela, ktorá z 15 dievčat vo vašej triede to je. A túto osobu s tebou mám riešiť? Nie. To nepôjde. Nechcem, nemôžem, na to nie som dosť… Objektívna? Informovaná? A čo ja viem, to je jedno, prosto toto nie.

Ahááá, ty ju potrebuješ a už nie si schopný bez nej fungovať? A je jediný človek, ktorého by si nezištne podržal? Úprimne, začínam žiarliť. Ale ona toho pre teba urobila oveľa viac ako ja. A je to tvoja kamarátka. Ja zastupujem terapeuta, čo som nikdy nechcela. Nevadí, pre teba čokoľvek. Nie preto, že by som ťa milovala, lebo to nieje pravda.

Neviem prečo. Prosto netuším. Ale chcem ti pomôcť. Potrebujem pomáhať ľuďom okolo seba, aby som bola šťastná a výkonná. Tá kombinácia, ktorá tebe vraj nefunguje a nikdy nefungovala. Buď nešťastný a výkonný, alebo šťastný a nevýkonný, tzn. idiot. No čo, jediné, čo som s týmto slovníkom mohla urobiť, bolo naučiť sa v ňom orientovať a neurážať sa, že mi nadávaš. Lebo od teba nechcem odísť a nechať ťa v tom samého. Nemôžem ťa nechať bez terapeuta, ktorý má kompetenciu ťa riešiť nula nula nič.

PostHeaderIcon Zaspávam…

Ležím v posteli, počúvam hudbu a už asi tretí krát som sa zobudila. Lenže ja nechcem spať. Inokedy po spánku túžim a nezaspím, ale dnes nie. Dnes chcem byť hore a započúvavať sa znovu a znovu do nádherných tónov klavírnych a huslových skladieb, ktorých mená nepoznám…

Prečo? Neviem. Asi len preto, že proste chcem. Potrebujem to. Potrebujem vnímať tiché dotyky cudzích prstov na klavírnych klapkách. Potrebujem cítiť vôňu huslí, ktoré hrali pred mnohými dňami tak strašne ďaleko odo mňa…

Chcela by som vstať, obliecť sa a ísť do vedľajšieho mesta… Túlať sa v hmle a držať sa za ruky s človekom, na ktorom mi veľmi záleží… Lenže nemám síl. Nedokážem ani len si uvariť ďalší čaj. Nie som chorá. Iba proste nevládzem.

Som hrozne unavená, ale nechcem spať.  Jednoducho chcem robiť niečo aspoň trochu užitočné. Chcem vám týmto niečo povedať. Najlepšie je, že ani ja neviem čo. Možno to, že som zaľúbená. Možno to, že som hlúpa. Možno to, že som naivná. Možno to, že ma baví byť taká. Možno niečo celkom iné. Nemám potuchy.

Ani poletuchy, kým sa spýtaš.

Asi by som sa mala ponoriť do sveta snov. Mala by som sa poddať tomu nežnému chlapcovi menom spánok. Mala by som… Nerada robím veci, ktoré by som mala. Prečo? Len preto, aby som niečomu odporovala. Aby som sa správala aspoň trochu ako pubertiačka. Aby nemal právo mi hovoriť, že jednoducho nemôžem mať necelých pätnásť. Že tak, ako sa správam, sa dievčatá v mojom veku nesprávajú. Že som na svoj vek tak vyspelá, že si občas pripadá mladší.

Išiel sa prejsť so psom. Chcela by som ísť s ním, rozbehnúť sa do zahmlenej tmy, aby ma hľadal a aby sa o mňa bál. Aby sa mu uľavilo, keď by ma našiel. Ale musel by ma nájsť. Lebo ak by ma nenašiel, tak by som sa stratila už navždy, a to nechcem.

Chcem zostať v tomto svete, vo svete, ktorý poznám a viem sa v ňom pohybovať. Možno preto sa mi dnes nechce zaspať a nechať sa pobozkať snami. Možno aj preto, že moje pery patria niekomu inému. Pretože platí pravidlo “Čo je moje, to je tvoje.

Áno, tá druhá verzia je tiež pekná, ale sem sa nehodí. Je príliš… vtipná? Asi. A aj tak ju sem dám, lebo chcem, aby sa vedelo, o čom a na čom sa zabávame. Takže: “Čo je tvoje, to je moje, a čo je moje, do toho ťa nič.”

Vždy sa na tom smeješ. Smeješ sa nákazlivým smiechom, keď sa smeješ ty, musím sa aj ja. Nedokážem odolať tomu krásnemu vedomiu, že sa smiem smiať s tebou, nie proti tebe a že ty sa tiež smeješ so mnou, nie proti mne.

Pretože proti mne sa už smialo možno až príliš veľa ľudí. Moja bývalá trieda. Niektorí ľudia v tábore. Niektorí na krúžkoch. Niektorí, ktorí so mnou chodia do školy. A ešte dosť veľa ďalších. Od niektorých to veľmi bolelo. Od niektorých nie, buď preto, že už som si zvykla, alebo preto, že sa smiali zároveň aj so mnou.

Nenávidím, keď niekto rýpe do mojich kamarátov. Totiž keď do nich rýpe hnusne. Preto som ho odkázala do patričných medzí. Nech kľudne ryje do mňa, ja som si za tie roky už zvykla a prestala sa brať tak vážne. Ale pretože viem, ako veľmi to môže bolieť, chcem ostatných chrániť. Občas aj proti ich vôli. Preto mi treba povedať “Ja sa viem o seba postarať sám.” Lebo inak vás všetkých rozmaznám a sama sa potom zrútim ako stavba z karát.

Takže takáto som. Dúfam, že si tento článok aspoň niekto prečíta. A keď nie, tak vlastne žiadna škoda. Aspoň som si precvičila písanie na klávesnici.

PostHeaderIcon Nasledujem ťa, chápem… Odpusť

Krvavé stopy nešťastnej bytosti, ktorá zaháňala psychickú bolesť fyzickou. Dnes to prehnala, sekla príliš hlboko. A mne jej nieje ľúto, pretože som sa jej naozaj snažila pomôcť. Odmietla lásku a priateľstvo, ktoré som jej ponúkala a radšej zverovala svoje tajomstvá tej studenej, ostrej potvore. A tá predsa nerozumie ľudskému nešťastiu a bolesti, ba ani túžbam a snom.

Necítim výčitky a nebojím sa, že by sa mohla vrátiť a pomstiť sa za ponúknutú pomoc. Síce také veci robila, možno ma dokonca nenávidela za priateľstvo, ktoré som jej dala. Ale to nevadí, pretože ja sa nemusím znížiť k schovávaniu môjho vnútra za jazvy a rany.

Jedna spomienka ma ale veľmi bolí. Jej telo v kaluži žiarivo červenej krvi. Prečo som ju musela nájsť práve ja? Kto to takto zariadil? Bojím sa, že sa mi ten obraz vráti v snoch a bude ma prenasledovať. A ten strach plodí smútok a pocit samoty, pretože v tomto som naozaj sama.

Jediný, kto mi môže pomôcť, je tá studená, ostrá, nepriateľská. Beriem ju do dlane a prezerám si ju. Odrazu vyzerá dôveryhodne a milo, a ja sa jej chcem zveriť.
“Neboj sa, povedz mi, čo ťa trápi, prečo každý večer tŕpneš od strachu, že sa vráti?” šepká podmanivo. Mám pocit, ako by mi sama viedla ruku, ako by sama hľadala miesto na zápästí.

Prepáč, dievča, že som ťa odsudzovala a chcela ti pomáhať. Teraz už chápem…

Rubriky