Archive for Január, 2011

PostHeaderIcon Zobuď sa, alebo tam ostaň na veky

Spí…


Je síce vo sne,

ale nevie v akom.

Sní v noci, vo dne,

podobá sa vtákom.

Sní s otvorenými očami,

brázdi oceán loďami,

lieta s vetrom o preteky,

prespí, presní celé veky.

Pobozkala diabla,

zmluvu mu podškriabla,

krvou vlastnou i tou cudzou,

prestala trieť biedu s núdzou.

Ráno ju chcú prebudiť,

do života navrátiť.

Ale ona zostala,

tam, kam sa už dostala.


Tam, kde zázrak je na dennom poriadku…



PostHeaderIcon Sen o Múze

Obrací se stránky nepopsané,

jak rozbitým oknem vítr vane,

na oprýskaném stole tužka leží,

a v hlavě myšlenky létají, běží.

Pomalu znaky už plní řádky,

jak květy růží předzahrádky,

lehce, jak když foukne vánek,

víčka klíží tvrdý spánek.

Svíce zablikala, zhasla,

hlava těžká na stůl klesla,

sny tu mají velký bál,

kdo a proč by se jich bál?

A pak náhle, nečekaně,

obzor bledne, slza kane,

po šedé panelové tváři,

kde se zdraví motorkáři.

“Dobrý den a nashledanou,”

plaší Múzu unavenou…

PostHeaderIcon Nasledujem ťa, chápem… Odpusť

Krvavé stopy nešťastnej bytosti, ktorá zaháňala psychickú bolesť fyzickou. Dnes to prehnala, sekla príliš hlboko. A mne jej nieje ľúto, pretože som sa jej naozaj snažila pomôcť. Odmietla lásku a priateľstvo, ktoré som jej ponúkala a radšej zverovala svoje tajomstvá tej studenej, ostrej potvore. A tá predsa nerozumie ľudskému nešťastiu a bolesti, ba ani túžbam a snom.

Necítim výčitky a nebojím sa, že by sa mohla vrátiť a pomstiť sa za ponúknutú pomoc. Síce také veci robila, možno ma dokonca nenávidela za priateľstvo, ktoré som jej dala. Ale to nevadí, pretože ja sa nemusím znížiť k schovávaniu môjho vnútra za jazvy a rany.

Jedna spomienka ma ale veľmi bolí. Jej telo v kaluži žiarivo červenej krvi. Prečo som ju musela nájsť práve ja? Kto to takto zariadil? Bojím sa, že sa mi ten obraz vráti v snoch a bude ma prenasledovať. A ten strach plodí smútok a pocit samoty, pretože v tomto som naozaj sama.

Jediný, kto mi môže pomôcť, je tá studená, ostrá, nepriateľská. Beriem ju do dlane a prezerám si ju. Odrazu vyzerá dôveryhodne a milo, a ja sa jej chcem zveriť.
“Neboj sa, povedz mi, čo ťa trápi, prečo každý večer tŕpneš od strachu, že sa vráti?” šepká podmanivo. Mám pocit, ako by mi sama viedla ruku, ako by sama hľadala miesto na zápästí.

Prepáč, dievča, že som ťa odsudzovala a chcela ti pomáhať. Teraz už chápem…

Rubriky